Laura Vicuňa sa narodila 5. apríla 1891 v Santiagu, v Chile. Jej otec, José Vicuňa (čítaj Chosé), bol šľachtic, vojenský dôstojník. Matka Mercedes Pinová bola krajčírkou. V roku 1893 sa Laure narodila sestra Júlia Amanda.

V Chile vypukla krvavá revolúcia. Prezident, ktorého Vicuňovci podporovali, bol zosadený. José Domingo sa s rodinou zachraňoval pred prenasledovaním útekom ku hraniciam Argentíny. Premožený útrapami, ktoré museli znášať, krátko nato zomiera na zápal pľúc. Mercedes, smelá, schopná a silná žena, mala vtedy 28 rokov. Zostala sama s dvomi dcérkami. Bojovala proti nepriazni. Šila a prenajala si malý obchodík. Keď sa jej konečne začalo dariť, v roku 1899 jej obchodík vykradli. Rozhodla sa, že prekročí hranice a odíde do Argentíny. Cesta viedla cez pohorie Andy, bola dlhá, nebezpečná a vyčerpávajúca najmä pre Lauru a Amandu. Matka bola už unavená z neustálych problémov, nikto sa jej neujal, nikto jej nepomohol. Ale predsa. Jeden majiteľ veľkostatku, Manuel Mora, jej ponúkol prístrešie. Dokonca dcéram zaplatil štúdium v kolégiu sestier Saleziánok v Junín de los Andes (čítaj Chunín...). Mercedes dúfala, že sa s ňou Manuel ožení a podľahla jeho požiadavke, aby s ním žila. Avšak sklamala sa. Mora bol surový a panovačný človek, ktorý mal už pred ňou niekoľko žien.

Laura túto situáciu vnímala a veľmi ju to trápilo Deväťročná odchádza spolu s Amandou do kolégia sestier, odkiaľ sa vracala len na prázdniny. V kolégiu bolo veľmi chudobne, ale panoval tu pokoj, pohoda a dobrota sestier. Laura tu trávi dni so sestrami (saleziánkami) a inými dievčatami. Amande bude stále smutno za domovom, ale Laura si zvykne a cíti sa tu šťastná. Spriatelí sa s Merseditas Verovou. Veľmi dobre si rozumejú, lebo majú tú istú túžbu: venovať svoj život Bohu pre spásu dievčat ako saleziánky. Laura hovorievala: "Bola som a som zlá. Ale odteraz chcem byť lepšia." Myslela to vážne - ochotne pomáhala spolužiačkam, robila práce, ktoré ony nechceli robiť, bola trpezlivá s tvrdohlavou a náladovou Amandou.

Ako desaťročná sa s veľkou radosťou prvýkrát stretla s Ježišom vo sv. prijímaní. Otvorila mu celé svoje srdce: "Bože môj, chcem ťa milovať ...Dávam ti svoje srdce, svoju dušu, celý svoj život. Oddnes sa chcem zrieknuť všetkého, čo by ma mohlo vzdialiť od teba. Urobím všetko, čo budem môcť, aby ťa ľudia poznali a milovali a aby som odčinila urážky, ktorých sa ti dostáva od ľudí, zvlášť od príslušníkov mojej rodiny."

Pomyslenie, že mama žije v hriechu, ďaleko od Boha, jej spôsobovalo neustále vnútorné utrpenie. Rozhodla sa, že ju zachráni za každú cenu. Ešte vrúcnejšie sa modlila, denne prinášala veľa obetí a sebazaprení, o ktorých málokto vedel, lebo ich zakrývala stálym úsmevom a láskavosťou.

Keď prišli prázdniny, Laura sa s nechuťou vracala na statok Quilquihué. Mora začal na ňu číhať, hoci mala ešte len 12 rokov. Upútala ho jej šľachetnosť, telesná krása a vyspelosť. Chcel sa jej zmocniť. Snaží sa zbaviť Mercedes, aby zostal s Laurou sám. Napriek jeho surovosti sa Laure podarilo utiecť. Keď s ním ani pri večernej zábave nechcela tancovať, vyvŕšil si svoju zúrivosť na Mercedes. Tá však stále nemala silu odísť od neho a v neistote života sa zveriť Bohu.

Laura siahne po poslednej možnosti. Vie, že Ježiš, Dobrý Pastier, obetoval za nás život. Podľa jeho vzoru aj ona ponúkne svoj život za záchranu svojej matky. Boh prijme jej obetu. Za niekoľko mesiacov ťažko ochorie. Matka ju opatruje v jednom domčeku v Juníne. Mora však nemal zľutovanie a kruto s ňou zaobchádzal. Keď Laura cítila, že sa blíži jej posledná chvíľa, zverila sa mame: "Mama, chcem ti ešte dačo povedať. Je to už dávnejšie, čo som ponúkla Pánu Ježišovi svoj život...Za teba, mama, aby si sa vrátila k nemu. Mama, sľúb mi to ..." Jej slová vnikajú Mercedes do srdca ako ostrie noža. Mnohé veci začína chápať ináč. V plači sľubuje: "Prisahám ti, Laura...Odídem od Moru a vrátim sa k Bohu." Laura je spokojná, umiera s úsmevom. Je 22. január 1904, nemá ešte ani 13 rokov.

Matka svoj sľub dodržala. Dva roky sa pred Morom skrývala, potom sa dozvedela, že ho pri jednej bitke zabili. Sestry a dievčatá na Lauru nezabudli. Ctili si ju ako hrdinské dievča a prosili ju o príhovor. Ako pribúdali roky, množili sa prípady, keď Laura z neba niekedy aj zázračne pomohla ľuďom, ktorí ju o to prosili. To bol znak, že aj Boh ju chce osláviť pre jej hrdinskú lásku. 3. 9. 1988 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.